Od slávy až k pádu na dno. Ako prišiel maliar Rembrandt na mizinu
V 30. rokoch 17. storočia pripomínal Amsterdam dnešný New York alebo Londýn. Bolo to centrum svetového obchodu, kde tiekli rieky peňazí a novovzniknutá bohatá mestská vrstva – obchodníci, lekári či politici túžila po jednom: ukázať svoj status. A najlepším spôsobom, ako to dosiahnuť, bol vlastný portrét.
Práve do tohto pulzujúceho mesta prišiel mladý, neobyčajne talentovaný maliar z Leidenu: Rembrandt van Rijn. Nechcel byť však ako ostatní maliari vtedajšej doby, ktorí vytvárali často upäté a statické portréty. Túžil sa odlíšiť a priniesť niečo nové a originálne – život a drámu do svojich malieb.
Namiesto fádneho osvetlenia majstrovsky ovládol techniku šerosvitu. Jeho postavy vystupovali z plátna ako živé bytosti s emóciami a psychologickou hĺbkou.
Prelom prišiel v roku 1632 s dielom Lekcia anatómie doktora Tulpa. Namiesto obyčajného radového portrétu chirurgov pripravil charakterový obraz niekoľkých ľudí nad mrtvolou človeka. Bolo to, ako keby pozorovateľ stál priamo tam s nimi v miestnosti. Išlo o úplne nový prístup k zobrazovaniu ľudí, než všetko doposiaľ. Dielo vyvolalo v Amsterdame senzáciu a z mladého Rembrandta sa doslova cez noc stala umelecká hviezda prvej veľkosti.
Obraz Rembrandt – Lekcia anatómie doktora Tulpa
Život na vysokej nohe
Sláva priniesla rozprávkové bohatstvo. Rembrandt sa stal najvyhľadávanejším portrétistom v meste a za svoje diela si mohol účtovať astronomické sumy. Založil vlastnú dielňu, kde vychovával desiatky žiakov, z ktorých mnohí platili nemalé peniaze len za to, aby sa od neho mohli učiť.
Jeho úspech podčiarkol aj sobáš v roku 1634. Oženil sa so Saskiou van Uylenburgh, dcérou bohatého starostu a sesternicou významného obchodníka s umením. Rembrandt bol na vrchole: mal krásnu ženu, uznanie, nekonečný prísun zákaziek a peniaze, ktoré sa zdali byť nevyčerpateľné.
Rembrandtov dom v súčasnom Amsterdame
Zatiaľ čo peniaze z predaja obrazov a poplatky od študentov prúdili do Rembrandtovho domu prúdom, malý detail začal predpovedať katastrofu: Rembrandt nevedel hospodáriť. Namiesto investovania alebo vytvorenia finančnej rezervy míňal majetok tak rýchlo, ako ho zarábal.
V roku 1639 sa Rembrandt rozhodol kúpiť reprezentatívne sídlo na prestížnej ulici Sint Antoniesbreestraat (dnešný Museum Het Rembrandthuis). Kúpa trojposchodového paláca ho stála astronomických 13 000 zlatých. Pre predstavu – v tom čase sa priemerný ročný plat kvalifikovaného remeselníka pohyboval okolo 250 až 300 zlatých.
Namiesto to, aby dom vyplatil v hotovosti, dohodol sa na splátkovom kalendári. Dlh však takmer nevychytával a vysoké úroky sa postupne začali kopiť.
Neovládateľná zberateľská vášeň
Rembrandt nemíňal peniaze len na nehnuteľnosti, ale predovšetkým na svoju posadnutosť: zberateľstvo. Jeho dom sa premenil na obrovský kabinet kuriozít. Na aukciách nakupoval bez ohľadu na cenu umelecké diela, grafiky a obrazy od Tiziana, Raffaela či Dürera.
Ďalej nakupoval exotické artefakty: Zbrane, rímske busty, starodávne brnenia, orientálne šaty a vzácne textílie, ktoré často používal ako rekvizity pri maľovaní svojich historických obrazov. Nepohrdol ani prírodnými vzácnosťami ako mušle, zriedkavé minerály, vypchané zvieratá či koraly.
Aukčné siene poznali Rembrandta ako človeka, ktorý pri prihadzovaní hneď pri prvej ponuke vyhlásil extrémne vysokú sumu – jednoducho preto, aby odstrašil ostatných kupujúcich.
Časť predmetov z Rembrandtovej zbierky
Majstrovské dielo zvané Nočná hliadka
Rok 1642 sa stal v Rembrandtovom živote predelom. Rembrandt dostal prestížnu zákazku na monumentálny obraz pre strelecký spolok kapitána Fransa Banninga Cocqa. Namiesto tradičného, statického portrétu, kde členovia cechu sedia vedľa seba v dostatočne dôstojných pózach, Rembrandt vytvoril dynamickú, takmer divadelnú scénu plnú pohybu, svetla a tieňa.
Ide o obraz, dnes známy ako Nočná hliadka. Vo svojej práci bol inovatívny. Rembrandt odmietol hierarchické radenie. Každá postava má svoju vlastnú úlohu, gestá a výraz. Práca so svetlom (šerosvit): Dramatické svetelné lúče neslúžia len na osvetlenie tvárí, ale určujú rytmus celého výjavu. Žiariace dievča v pozadí s pripnutou sliepkou nesie symboliku samotného streleckého spolku.
Hoci je dnes obraz považovaný za vrchol barokového maliarstva, u časť členov cechu vzbudil rozpačité reakcie. Niektorí sa sťažovali, že za svoje peniaze nedostali rovnocenné miesto na plátne a ich tváre zostali ukryté v tieni.
Obraz Nočná hliadka od Rembrandta
Smrť Saskie a osobná tragédia
Zatiaľ čo Rembrandt v ateliéri pracoval na svojom najväčšom diele, jeho manželka Saskia začala mať zdravotné problémy. Bola vyčerpaná opakovanými tehotenstvami a chorobou (pravdepodobne tuberkulózou). Z ich štyroch detí tri zomreli len niekoľko týždňov po narodení. Prežil iba najmladší syn Titus, narodený v roku 1641.
V júni 1642, len krátko pred úplným dokončením Nočnej hliadky, Saskia vo veku 29 rokov zomrela. Pre Rembrandta to bola zdrvujúca rana. Stratil nielen životnú lásku a múzu, ale aj jedinú osobu, ktorá dokázala vnášať systém do jeho neviazaného životného štýlu a finančných záležitostí.
Začiatok hlbokej krízy
Smrť Saskie odštartovala obdobie, v ktorom sa maliar začal prepadať do hlbokej osobnej aj tvorivej krízy. Rembrandt zostal sám s malým Titusom, čo ho prinútilo najať opatrovateľku Geertje Dircx. Tento vzťah sa však rýchlo skomplikoval a prerástol do intímneho pomeru, ktorý neskôr vyústil do škandálu, súdnych sporov a Geertjinho zatknutia.
Saskia vo svojej záveti zanechala Rembrandtovi majetok pod podmienkou, že sa znova neožení. Ak by sa oženil, dedičstvo by prešlo priamo na Titusa. Táto podmienka umelca finančne spútala a v kombinácii s jeho nezodpovedným utrácaním, ho postupne priviedla na okraj bankrotu.
Trh s umením v Amsterdame sa navyše začínal meniť. Bohatá klientela začala uprednostňovať svetlejší, elegantnejší a hladší štýl po vzore francúzskych a talianskych majstrov. Rembrandtov tmavý, psychologicky hlboký a drsný šerosvit začal strácať svoju pôvodnú masovú popularitu.
Škandál, láska a definitívny bankrot
Po odchode Geertje Dircx vstúpila do Rembrandtovho života nová žena, ktorá sa stala jeho oporou v najťažších rokoch – mladá Hendrickje Stoffels. Do jeho domu pôvodne prišla ako gazdiná, no netrvalo dlho a stala sa z nej jeho partnerka, múza a modelka pre mnohé z jeho najintímnejších a najkrajších diel.
Hoci bol ich vzťah plný vzájomnej oddanosti, amsterdamská spoločnosť ho vnímala ako škandál. Rembrandt sa s Hendrickje nemohol oženiť – ak by to urobil, podľa Saskinej závetu by stratil právo spravovať majetok a finančné prostriedky určené pre syna Titusa.
V roku 1654 bola tehotná Hendrickje predvolaná pred protestantskú cirkevnú radu a verejne odsúdená za „život v hriechu“, keďže žila vedno s umelcom a neboli zosobášení. Hoci bol Rembrandt z rovnakého dôvodu predvolaný tiež, na pojednávania jednoducho neprišiel. V tom istom roku sa im narodila dcéra Cornelia.
Milenka Hendrickje Stoffels na obraze od Rembrandta
Finančný kolaps: Keď veritelia klopú na dvere
Kým v súkromí našiel Rembrandt pokoj, jeho finančná situácia sa stala neúnosnou. Dlh za luxusný dom zostával z veľkej časti nesplatený, úroky rástli a Rembrandt naďalej bezhlavo míňal peniaze na aukciách umenia. V 50. roch 17. storočia navyše Holandsko zasiahla hospodárska kríza spôsobená vojnou s Anglickom, čo výrazne znížilo dopyt po drahých portrétoch.
Umelec už nebol schopný splácať svoje záväzky. Aby sa vyhol väzeniu pre dlžníkov, požiadal v roku 1656 o špeciálnu formu právnej ochrany a vyhlásil oficiálny bankrot. Medzi rokmi 1656 a 1658 prišiel Rembrandt o všetko, čo desiatky rokov budoval. Do jeho domu vstúpili úradníci a detailne spísali každý predmet. Tento unikátny historický dokument sa zachoval a dodnes presne vieme, čo všetko vlastnil.
Celá jeho obrovská zbierka obrazov, grafík, starožitností, rekvizít aj zbraní boli predané na aukciách za zlomok ich reálnej hodnoty. V roku 1658 musel Rembrandt opustiť svoj panský dom a presťahovať sa do skromného prenajatého bytu v chudobnejšej štvrti Jordaan.
Aby Rembrandta nezničili ďalšie pohľadávky veriteľov a mohol naďalej tvoriť, Hendrickje a jeho dospievajúci syn Titus založili v roku 1660 spoločnú obchodnú firmu na predaj umenia. Rembrandta oficiálne zamestnali ako svojho zamestnanca. Týmto geniálnym právnym krokom zabránili tomu, aby veritelia zabavovali jeho nové obrazy – všetky diela, ktoré odtiaľto vyšli, boli formálne majetkom firmy jeho syna a partnerky. Hoci prišiel o všetok majetok, Rembrandt vďaka ich obetavosti získal pokoj na prácu a mohol sa naplno venovať maľovaniu.
Rembrandtov autoportrét z roku 1659 tesne po tom, ako prišiel o svoj majetok.
Posledné roky v tieni, tragické straty a nesmrteľný odkaz
Presťahovanie sa do skromného prenajatého domu znamenalo pre Rembrandta koniec pompézneho života, no rozhodne nie koniec jeho tvorivej sily. Hoci bol obklopený chudobou a jeho meno už nerezonovalo v najvyšších spoločenských kruhoch s takým leskom ako kedysi, jeho maľby získali nevídanú zrelosť, emocionálnu hĺbku a pravdivosť.
Posledné desaťročie Rembrandtovho života bolo poznačené sériou tragédií. Smrť si postupne vzala všetkých, ktorých miloval a ktorí ho držali nad vodou: Smrť Hendrickje (1663), jeho vernej partnerky, ktorá ho chránila pred finančnou skazou a bola mu oporou v najťažších chvíľach, podľahla morovej epidémii.
Najťažšia rana prišla o päť rokov neskôr. Jeho jediný prežívajúci syn Titus, ktorý sa len niekoľko mesiacov predtým oženil, zomrel vo veku nedožitých 27 rokov. Rembrandt tak prežil všetky svoje deti z manželstva so Saskiou.
Umelec zostal v dome len so svojou dospievajúcou dcérou Corneliou a malou vnučkou.
Tvorba až do posledného dychu
Aj napriek nepredstaviteľnému žiaľu a podlomenému zdraviu Rembrandt nepustil štetec z ruky. V tomto období vznikli jeho najpôsobivejšie autoportréty, na ktorých bez prikrášľovania zachytil svoju tvár poznačenú vráskami, starostami a vekom. Nezaujímal ho ideál krásy, ale pravda.
V tomto neskorom období vytvoril aj monumentálne majstrovské dielo Návrat márnotratného syna – obraz vyjadrujúci odpustenie, súcit a ľudské prijatie, ktorý je mnohými považovaný za jeho umelecký a duchovný testament.
Rembrandt van Rijn zomrel 4. októbra 1669 vo veku 63 rokov. Jeho odchod prebehol takmer bez povšimnutia verejnosti. Kedysi najbohatší a najslávnejší maliar Amsterdamu bol pochovaný ako chudobný človek v bezmennom prenájme v kostole Westerkerk. Po rokoch boli jeho pozostatky, ako to bývalo pri chudobných groboch zvykom, vyzdvihnuté a zničené.
Dnes je Rembrandt považovaný za jedného z najväčších geniálnych maliarov v dejinách ľudstva. Jeho majstrovská práca so svetlom a tieňom, schopnosť zachytiť najskrytejšie emócie ľudskej duše a odvaha ísť vlastnou cestou z neho robia neprekonateľnú ikonu svetového umenia.
Jeho obrazy nemusíte obdivovať len v slávnom Rijksmuseu v Amsterdame. Vďaka kvalitným umeleckým reprodukciám ARTOVO môžete kúsok tohto neopakovateľného barokového šerosvitu a emócie vniesť aj do svojho vlastného domova.
Rembrandtov autoportrét z roku 1669 tesne pred smrťou
