Ako prišiel Vincent van Gogh o ucho (príbeh a fakty)
Príbeh Vincenta van Gogha a jeho odrezaného ucha patrí medzi najznámejšie epizódy dejín umenia. V kolektívnej predstave existuje ako impulzívny čin šialeného maliara, no skutočnosť je omnoho komplexnejšia. Historici, lekári aj psychológovia sa desaťročia snažia pochopiť, čo sa v ten osudný večer skutočne stalo a prečo k nemu došlo. Tento článok prináša najprepracovanejší prehľad faktov a teórií.
Všetko začalo ako idylka
Rok 1888 bol pre Van Gogha prelomový. Rozhodol sa opustiť Paríž a ako cieľ svojej cesty si vybral juhofrancúzske mestečko Arles. Umelca vtedy trápil fajčiarsky kašeľ a problémy s alkoholom a oačakával, že nové prostredie mu pomôže ako fyzicky, tak aj psychicky. Z mesta Arles bol nadšený. Pripadalo mu exotické, zaujímavé. Rástli tu iné rastliny, než na severe a aj prostredie bolo oveľa príjemnejšie. To všetko mu prinášalo nové impulzy k tvorbe.
Dňa 1.mája 1888 si prenajal štyri izby v takzvanom Žltom dome (Na obrázku v podobe van Goghovej maľby). S majiteľmi sa dohodol, že ho môže využívať ako svoj ateliér. Zároveň ho chcel využiť aj ako svoju vlastnú galériu. Začal tvoriť sériu obrazov: Van Goghova stolička, Spálňa v Arles (1888), Nočná kaviareň (1888), Terasa kaviarne v noci, Hviezdna noc nad Rhônou (1888) a ďalšie.
Sníval o založení umeleckej komunity – Bratstva umelcov, kde by tvorili spoločne a inšpirovali sa. Malo to byť iné miesto, než špinavý Paríž plný alkohol a vzťahov, ktoré ničili človeka. Jeho umelecká komunita mal byť iná, niečo ako bratstvo umelcov. Občas sa u neho zastavil niektorý z maliarov. Spočiatku s ním pobýval dánsky maliar Christian Mourier-Petersen.
Žltý dom, ako ho namaľoval van Gogh
Na scénu prichádza Paul Gauguin
Návšteva, na ktorú sa špeciálne tešil, bol jeho známy Paul Gauguin. Nedá sa povedať, že by boli vyslovene kamaráti. Vincentov brat Theo van Gogh bol predajcom obrazov v Paríži a medzi jeho klientov patril aj Gauguin. Boli to protichodné osobnosti: Kým Vincent bol citlivý, hyperaktívny, s výkyvmi nálad, Gauguin bol jeho presný opak – dominantný, racionálny, často kritický a navyše aj arogantný. Možno preto ho Vincent obdivoval a považoval za poctu a šťastie, že išiel práve on za ním do Arles.
Pred jeho príchodom namaľoval sériu štyroch obrazov so slnečnicami, ktorými chcel vyzdobiť Gauguinovu izbu. Dnes ich poznáme ako ikonické obrazy.
Paul Gauguin sa práve vrátil zo svojej zámorskej cesty v Martiniku a bol finančne na dne. Navyše jeho obrazy sa sotva predávali. Theo van Gogh mu preto navrhol, aby šiel na juh za jeho bratom Vincentom. Mal mu zaplatiť aj cestu, ubytovanie v Žltom dome a dostal aj čosi málo peňazí na život. Ďalším z dôvodov bolo jeho znechutenie z impresionizmu, ktorý sa mu zdal vyčerpaný a očakával, že na juhu môže načerpať inšpiráciu, preto s cestou súhlasil.
Dňa 23.10.1888 dorazil do Arles. Ich spolužitie však bolo plné napätia – dvaja silní umelci. Keď za ním prišiel Paul Gauguin, Van Gogh bol nadšený. Gauguin vnímal Van Gogha skôr ako talentovaného, no nestabilného kolegu.
Presne takto vyzeralo aj ich spolužitie, hádky boli na dennom poriadku. Gauguin bol prchká povaha a čoskoro mu Vincent začal liesť na nervy. Reagoval na neho čoraz podráždenejšie a ich vzťah naberal čoraz negatívnejší ráz. Čoskoro bolo zjavné, že sa niečo musí zmeniť. Van Gogh to začal chápať a mal panický strach, že Gauguin odíde – čo sa nakoniec aj stalo. Tento strach zo straty patrí medzi kľúčové psychologické motívy celého incidentu.
Spálňa Vincenta van Gogha v Žltom dome
Osudová noc
Rok sa už chýlil ku koncu. Písal sa 23. december 1888, kedy sa dvaja svojhlaví priatelia opäť prudko hádali. Navyše v tie dni boli silné dažde, takže boli uzavretí spolu v dome, čo len umocňovalo napätie medzi nimi. Podľa historických záznamov a výpovedí polície sa udialo nasledovné:
Začala sa medzi nimi hádka. Ozývali sa hlasy a krik, na čo Gauguin v hneve odišiel z domu. Vtedy ostal van Gogh sám a ocitol sa na dne a v stave hlbokej úzkosti. V extrémnom emocionálnom rozkole odrezal časť svojho ľavého ucha britvou.
Je zaujímavé, čo sa potom stalo. Maliar si ucho starostlivo zabalil do látky a odniesol ho žene v nevestinci, ktorú mal rád – Gabrielle. Požiadal ju, aby si „tento predmet strážila“. Neskôr Van Gogh si na túto udalosť nepamätal nič, čo naznačuje, že mohol utrpieť akútne duševné zrútenie. Nasledujúce ráno našiel Van Gogha v bezvedomí policajt a previezol ho do nemocnice, kde ho ošetroval Félix Rey, mladý lekár, ktorý bol stále v praxi. Ucho priniesli do nemocnice, ale Rey sa ho nepokúsil prišiť, pretože uplynulo príliš veľa času.
Gauguin okamžite informoval Thea, brata van Gogha, ktorý na druhý deň nastúpil na nočný vlak z Paríža, aby sa stretol s Vincentom. Dorazil na Štedrý deň a utešil Vincenta, ktorý sa zdal byť pri vedomí. Zatiaľ čo ležal v nemocnici, Gauguin opustil Arles a už sa nikdy s van Goghom nevideli.
Mnoho ľudí si myslí, že zmizlo celé ucho. Dokumenty nemocnice v Arles však ukazujú, že odrezaná bola takmer celá ušnica, no vnútorná časť ucha zostala neporušená. Van Gogh ju prekryl obväzom – čo je zachytené v jeho známych autoportrétoch.
Vincentov autoportrét s odrezaným uchom
Naľavo portrét doktora Félixa Reya, ktorý mu ošetroval ucho. Van Gogh mu venoval jeho portrét, no doktorovi sa nepáčil a tak ho použil na opravu kurníka, ktorý mal doma. Dnes má hodnotu približne 50 miliónov €. Napravo je náčrtok doktora Reya, akým spôsobom si van Gogh odrezal ucho. Ako je vidieť, kúsok z neho ostal.
Čo nasledovalo po tom, čo prišiel o ucho?
Napriek pesimistickej diagnóze sa Van Gogh zotavil a 7. januára 1889 sa vrátil do Žltého domu, kde chcel pokračovať v maľovaní. Vznikol vtedy jeho známy autoportrét s odrezaným uchom. Veci sa však neopokojili. Vydržal tam iba dva mesiace, kým jeho ateliér neprišla zatvoriť polícia, lebo tridsať miestnych ľudí podpísalo petíciu, že nechcú, aby tam bol “ryšavý blázon”, ako ho ho nazývali. Vtedy sa rozhodol pre dobrovoľný odchod do sanatória Saint-Rémy.
Dalo by sa predpokladať, že van Gogh už nebude vedieť ďalej pokračovať v maľbe, ale práve naopak. Začalo jedno z jeho najfascinujúcejších období, čo sa týka tvorby. Zdravotne na to síce nebol dobre a prekonal niekoľko psychických kolapsov, no zároveň vytvoril niektoré z najlepších obrazov svojho života:
Neostávalo mu veľa života, ktorý by mal pred sebou, no maľoval jeden obraz za druhým. Bolo ich niekoľko desiatok, takmer každý je ikonický. Celkovo za posledné dva a pol roka života namaľoval vyše 200 obrazov.
Obraz Hviezdnatá noc, 1889
Smrť Vincenta van Gogha
Po incidente s uchom odišiel najprv do sanatória, neskôr sa presunul na sever Francúzska. Jednak chcel byť bližšie k svojmu bratovi a na druhej strane na juhu sa stalo priveľa, aby tam zotrval. Dňa 27. júla 1890 sa Van Gogh vo veku 37 rokov postrelil revolverom do hrude.
K streľbe mohlo dôjsť na pšeničnom poli, kde maľoval, alebo v miestnej stodole. Guľka bola odrazená od rebra a prešla jeho hrudníkom bez toho, aby spôsobila zjavné poškodenie vnútorných orgánov – pravdepodobne ju zastavila chrbtica.
Podarilo sa mu prejsť späť do Auberge Ravoux , kde sa oňho starali dvaja lekári. Jeden z nich, Dr. Gachet, slúžil ako vojnový chirurg vo francúzsko-pruskej vojne v roku 1870 a mal rozsiahle znalosti o strelných zbraňach. Vincenta pravdepodobne v noci ošetroval syn Dr. Gacheta, Paul Louis Gachet, a hostinský Arthur Ravoux. Nasledujúce ráno sa Theo ponáhľal k svojmu bratovi a našiel ho v dobrej nálade, ale v priebehu niekoľkých hodín sa Vincentovo zdravie začalo zhoršovať, trpel infekciou spôsobenou ranou. Zomrel v skorých ranných hodinách v utorok 29. júla. Podľa Thea boli Vincentove posledné slová: „Smútok bude trvať navždy.“
Van Gogh bol počas života opakovane liečený, no v 19. storočí bola psychiatria v plienkach. Dnešní odborníci predpokladajú, že by za jeho duševnými stavmi mohli byť viaceré diagnózy. Jednou z možností je bipolárna porucha, kedy dochádza k striedaniu mánie a hlbokých depresií.
Ďalšou z možných príčin by mohlo byť aj užívanie absintu, či kombináciu viacerých faktorov, ktoré sa navzájom zosilňovali.
Posledný obraz, ktorý van Gogh namaľoval – Pšeničné pole s Havranmi
Ďalšie teórie, ako mohol prísť o ucho
V roku 2009 nemeckí historici Hans Kaufmann a Rita Wildegans publikovali kontroverznú teóriu: ucho mohol Van Goghovi odťať Gauguin počas hádky kordom, ktorý ako šermiar nosil. Prečo by to Van Gogh zatajil? Ak by prezradil, že to urobil Gauguin, mohla by jeho priateľa riešiť polícia, čo nemal v úmysle. Chcel teda Gauguina chrániť. Zároveň mohol dúfať, že to ich priateľstvo zachráni.
Táto teória je zaujímavá, no nemá priamy dôkaz. Tradičný výklad, že si Van Gogh ucho odrezal sám, ostáva najpravdepodobnejší.
Ďalšou teóriou, prečo si mohol odrezať ucho bola skutočnosť, že práve vtedy dostal list od svojho brata a podporovateľa Thea, že sa ide oženiť. Vincent sa mohol obávať, že to naruší jeho vzťah s bratom, ktorý ako jediný ho podporoval. Muselo to byť pre neho skľučujúce a zničujúce, lebo by tak mohol prísť o svojho jediného podporovateľa, že sa rozhodol vykonať akt sebapoškodzovania.
